Podľa môjho pozorovania je najväčším strachom veľkého množstva rodičov v našich zemepisných šírkach to, že ich deti budú rozmaznané. Že sa z ich detí raz stanú neposlušné a bezohľadné bytosti nerešpektujúce akékoľvek autority, ktoré nehľadia na nikoho iného, len na seba. Majú pri tom pred očami obrázok detí z amerických filmov a komédií, ktoré pocitovo nikdy nezažili situáciu, kedy im niekto niečo zakázal.
Prečo nevieme určiť hranice efektívne?
Keď sme totiž boli deťmi my, určovali svoje hranice rodičia násilím – väčinou fyzickým trestom alebo krikom. A keď sa preto rozhodneme pre rešpektujúci prístup k našim deťom a tieto dve hlavné výchovné stratégie nepoužívať, nemáme alternatívu, po ktorej môžeme v spomienkach siahnuť.
Od rodičov týchto detí vtedy počujeme vety ako:
Ako určiť deťom hranice?
To je presne ten dôvod, prečo veľa rodičov usudzuje, že rešpektujúci prístup síce môže fungovať pri určitých deťoch, avšak pri tom ich vlastnom dieťati bohužiaľ nefunguje. Na vlastnej koži dospejú k názoru, že ich dieťa k životu potrebuje krik a tresty. Že deti inak vyrastajú rozmaznané a neposlúchajú. A súhlasím, že to tak na prvý pohľad môže vyzerať aj napriek tomu, že ich rodičia mali pôvodne úplne iný úmysel.
Avšak rodičia si pri tom prechode naspäť na im známy a overený spôsob komunikácie neuvedomujú, že možno doteraz neurčovali hranice úplne zrozumiteľne a efektívne. Okrem toho neberú do úvahy riziká, ktoré zo sebou táto im známa a overená forma komunikácie prináša. Neuvedomujú si, že tresty, odmeny, kritizovanie a chválenie majú len krátkodobý účinok a ani to, že majú priamy dopad na sebahodnotu ich detí a na ich vzájomný vzťah. Tie najhlavnejšie dopady výchovy na základe trestov, odmien, kritizovaniu a chváleniu som ti zhrnula v tejto časti podcastu o nenásilnej komunikacii s deťmi >>>.
Rozhodnutie robiť to inak nestačí
Nanásilná komunikácia ponúka konkrétnu cestu
To je dôvod, prečo sa nenásilná komunikácia zaoberá dvomi aspektami našej komunikácie:






Vstúpiť do skupiny môžeš kliknutím sem >>>